Aktuality

   Ľudí odjakživa priťahovali záhady, nevysvetliteľné javy. Nie je ničím zvláštnym, že do kaplnky Loretto v americkom meste Santa Fe v Novom Mexiku prichádza množstvo ľudí, aby sa pozreli na záhadné schodisko. Čím je zvláštne?

      V druhej polovici 19. storočia bola postavená kaplnka, po dokončení ktorej sestričky zistili, že v nej chýbajú schody na chór. Bol to pre nich problém, ktorý sa rozhodli riešiť deväťdňovou modlitbou  o pomoc k sv. Jozefovi, ktorý bol tesárom.  A čo sa stalo? Po ukončení modlitieb zaklopal na dvere zvláštny cudzinec, ktorý sám, bez cudzej pomoci, zhotovil v krátkom čase schodisko, ktoré sa považuje za pýchu tesárskeho umenia. Tesár po jeho dokončení odišiel z mesta tak záhadne ako tam prišiel, dokonca bez odmeny za prácu. Nikto o ňom viac nepočul, ani ho nevidel. A čo je na schodisku tajomné? Schodisko je  postavené bez stredovej opory, bez jediného klinca, či lepidla; záhadou je aj drevo použité na stavbu, v okolí také nerastie. Schodisko má tridsaťtri schodov, ako mal Ježiš rokov, keď zomrel. Nečudo, že po meste a okolí sa začalo hovoriť, že tým tesárom bol samotný sv. Jozef, ktorého poslal Ježiš, aby pomohol sestrám. Od tej doby sa považuje schodisko za zázračné a stalo sa cieľom pútnikov. Ako to bolo, kto bol ten záhadný muž nevieme, ale nie je to až také dôležité. Každý si vo svojej fantázii urobí záver.

        Tesár z tejto legendy v tichosti odišiel. Odišiel v tichosti tak, ako žil sv. Jozef.  Môžeme si položiť otázku, prečo tak významný človek v živote Ježiša Krista žil v úzadí, vieme o ňom veľmi málo. Žiadny z evanjelistov nezaznamenal jediné slovo, ktoré povedal Ježišov ochranca.  Vari sv. Jozef bol menej ako mýtnik Zachej, samaritánka, či mnohí iní, ktorých evanjelisti zachytili vo svojich evanjeliách? Určite nie. Jozef bol tichý a ostával v pozadí. Ale to neznamená, že jeho život a život Svätej rodiny bol jednoduchý, bezproblémový. Boli to neľahké veci, ktoré Boh od Jozefa žiadal. A Jozef konal, zbytočne nerozprával. Na obrazoch je znázornený ako starší muž. Ani to nemusí byť pravdou. Možno je to iba preto, že bol rozvážnym a schopným zvládať úlohy, ktoré mu boli predkladané. A tieto vlastnosti sa väčšinou pripisujú starším mužom. V našich, ľudských očiach má význam, hodnotu človek pekného vzhľadu, bohatý, s peknými rečami. Boh pozerá ináč. Jasne nám svoj postoj odkázal v blahoslavenstvách, ktoré sú hlavnými pravidlami kresťanského života. Jozef sa nimi riadil. Ak budeme nasledovať sv. Jozefa v jeho pokore a láske, jeho život nám pomôže naplno rozvinúť lásku k Bohu a ku všetkým ľuďom. Ich zachovávanie nás privedie k plnej a pravej slobode Božích detí.

     Ako a kedy zomrel sv. Jozef to tiež nevieme. Môžeme iba predpokladať, že to bolo pred tým, ako Ježiš začal verejne účinkovať.  Je pravdepodobné, že zomrel v Spasiteľovom objatí, v náručí Boha. Možno práve preto je uctievaný ako patrón dobrej smrti. Nevieme ani príčinu jeho smrti. Možno sa upracoval, ako mnohí naši starí otcovia a otcovia,  lebo robil všetko pre to, aby sa zodpovedne postaral o svoju rodinu. A tu sa nám vynára ďalšia otázka: „Prečo Ježiš neuzdravil svojho starostlivého ,nevlastného otca,?“ To ostáva pred našim zrakom skryté. Pravá životná múdrosť nepochádza z toho, čo kričí do sveta, z toho čo je vyzdvihované na piedestál tohto sveta. Pravá životná múdrosť je nedosiahnuteľná pre ľudí, ktorí sa pyšne spoliehajú na svoj rozum, intelekt a ľudskú krásu. Pravá životná múdrosť je pripodobniť sa ľuďom  akým bol sv. Jozef. 

Popolcovou stredou začíname štyridsaťdňové obdobie pôstu. Obdobie, počas ktorého sa môžeme, ba mali by sme sa, dobre pripraviť na slávenie najväčších kresťanských sviatkov roka, sviatkov ukrižovania a zmŕtvychvstania nášho Pána Ježiša Krista.

V tomto čase, keď Cirkev značí naše čelo popolom, dávame si predsavzatia, rozmýšľame nad tým, ktoré predsavzatie by bolo to pravé, to in. Nezabúdajme, že cesta do pekla je vydláždená nesprávnymi predsavzatiami. Ako teda sa pripraviť? Boh od nás nežiada predsavzatia, činnosti, ktoré by boli nad naše sily, ktoré by zobrali úsmev z našich tvárí. Postiť sa a usmievať? Nie je to čudné? Nie je! Blahoslavený Ján Pavol II. raz povedal: „Kto si telo drží na krátko, odopierajúc mu to, čo je zakázané, ba často dokonca i to, čo je dovolené, ten opravdivo miluje Boha, dušu i samotné telo; zabezpečuje mu pravé šťastie.“ 

Keď sa obzrieme okolo seba zistíme, že príležitosťami na umŕtvovanie, ktoré sa od nás očakáva, sú skoro vždy naše každodenné povinnosti. Nenadávať ráno na hlas budíka, prekonať svoju lenivosť; každodenné povinnosti vykonávať s láskou, trpezlivosťou a hlavne dôkladne; chlad a mráz, ktoré nás teraz sužujú, prijímať s trpezlivosťou ako nevyhnutnú súčasť zimy; usmiať sa, aj keď som unavení a nemám chuť sa usmievať; usilovať sa o striedmosť v jedle a pití; udržiavať poriadok vo veciach; niekedy je ťažké vzdať sa vlastnej mienky, ale aj to je jednou z príležitostí na seba umŕtvovanie. Jednoducho, zbaviť sa všetkých tých vnútorných návykov, ktoré by sa nám nepáčilo vidieť v živote iného človeka.

Zastavme sa a a pouvažujem, akým spôsobom dnes žijeme a prežívame ducha pokánia. Žijeme tak ako od nás žiada náš Nebeský Otec, a to zvlášť počas pôstneho obdobia, ktoré začíname prežívať? Pán od nás nežiada pokánie, ktoré by zaťažovalo ostatných. Žijeme uprostred sveta a pokánie , ktoré sa od nás žiada má byť diskrétne, neviditeľné. Ale aj naopak, nič sa nedeje, ak ho niekto občas zbadá. Lebo ak je svet svedkom našich slabosti, prečo by nemohol byť aj svedkom nášho pokánia, našich úspechov v prekonávaní samého seba. Zostavme si svoj vlastný, konkrétny plán odriekaní, sebazaprení, ktoré môžeme obetovať denne nášmu Nebeskému Otcovi. Nie je to jednoduché, preto k tomu potrebujeme pomoc. Získať pomoc je zase veľmi jednoduché. Stačí prísť kajúcne k nohám nášho Otca a vyznať sa zo svojich nerestí, omylov a pádov. V spovedi nám Boh daruje väčšie svetlo, aby sme dokázali každodenne bojovať so zlými náklonnosťami. Získame milosť unikať pred príležitosťami k hriechu, nevrátiť sa k tým istým hriechom. Niekedy je tá milosť vyššia, niekedy nižšia alebo rovnaká.  Je iba na nás, aby sme sa naučili počúvať Boží hlas v nás a nezahlušovať ho. Ak pristupujeme k spovedi úprimne, smútok zo spáchaných hriechov sa premieňa na veľkú radosť a  zanecháva veľký pokoj v srdci.

„Neuveď nás do pokušenia, ale zbav nás zlého.“ Pri týchto slovách modlitby, ktorú sa denne modlíme, sa v tomto čase viac zamyslíme. Nedovoľme, aby nás opantal ten, ktorý podvodom a klamstvom nás vedie falošnými dobrami k  samote a trpkosti. Lebo bez Boha neexistuje ani pravé dobro, ani pravé šťastie, bez Neho je len samota, zúfalstvo a najväčší smútok.

K tomu, aby sme to všetko zvládali nám náš Nebeský Otec dal Matku svojho Syna. Keď sa na nás budú valiť vlny pýchy, závisti alebo rôznych nerestí, postavil nám pred oči Pannu Máriu, ktorá ako maják na mori života nám ukáže správnu cestu. Ak sa budeme riadiť  svetlom jej života, nikdy nestroskotáme.

Tento rok 11. februára, na spomienku Lurdskej Panny Márie slávime, vďaka blahoslavenému Jánovi Pavlovi II., už 20. svetový deň chorých. Preto s úctou myslíme osobitne na našich chorých a vôbec všetkých trpiacich.

         Utrpenie a choroba stále ostáva pre človeka tajomstvom. Náš Nebeský Otec ukázal vo svojom Synovi, že má moc nielen nad chorobou, ale aj nad smrťou. Aj v dnešných časoch na príhovor Panny Márie preukazuje ľuďom milosrdenstvo. Na otázku „prečo“ pozná odpoveď iba On. On vie, čo je pre nás najlepšie. On vie, prečo z nás nesníme ťarchu bremena choroby. On nám dáva silu hrdinsky niesť toto bremeno. On posiela k chorým a utrápeným nás, aby sme im pomohli prekonať dni choroby, dni samoty a často aj beznádeje. Preto je na nás dnes, zajtra, stále svojou fyzickou prítomnosťou,  milým slovom, pohladením či úprimným stiskom ruky zmierniť utrpenie, beznádej. Stále je niekde človek, ktorý čaká na naše upokojujúce slovo, milý pohľad, duševnú podporu. Nie vždy je to možné, veď všetci máme svoje povinnosti. Snažme sa, ak nie vlastnou prítomnosťou, aspoň zatelefonovať, napísať správu, pozdraviť prostredníctvom ošetrovateľov. Je veľa možností, využime ich, aby sme nemuseli žiť s vedomím, že sme nevyužili čas, ktorý nám bol darovaný.

          Utrpenie ostáva tajomstvom. Choroba je len fyzické zlo, horšie je morálne zlo – hriech. Možno aj chorobou nás Pán Boh vo svojej prozreteľnosti môže chrániť pred hriechom. Choroba prináša fyzické obmedzenie, človek sa viac otvára Bohu. Zo skúsenosti vieme, že kde sa vo svete trpí najviac, ľudia sú akosi prirodzene nábožnejší.

         Nech aj tento deň nám pomôže zbaviť sa povrchného pohľadu na bolesť a dodá nám silu niesť kríž s Kristom. Nech nám pomôže pochopiť, že najdôležitejšia vec na svete nie je zdravie, telesná krása, bohatstvo, ale spása duše.

            A ešte niečo, čo nám o chorobe hovorí sv. Vincent de Paul:

        Je pravda, že choroba nám oveľa viac ako zdravie ukazuje, kto sme. Choroba je skúšobným kameňom viery. V nej silnejšie zažiari nádej. V širšom zmysle nám dáva možnosť dokázať, že naša láska k Bohu a všetky naše cnosti sú pravé.

„Pravé Svetlo,

ktoré osvecuje každého človeka prišlo na svet.“

Jn1,9

Vtomto čase pološera a polotmy,

kde ľuďom veľa nádej nevraví,

nech každému zažiari pravé Svetlo,

osvetlí cestu životom

a privedie každú životnú situáciu

do úspešného konca!

Nech každý z nás sme svetlom

jeden pre druhého nielen v tieto sviatočné dni,

ale každý deň budúceho roka.

U nás vo farnosti sa opäť niečo dialo. V sobotu, prvú sobotu ružencového mesiaca októbra, sme v našej farnosti privítali rehoľné sestričky z Kongregácie milosrdných sestier Svätého kríža. Boli medzi nimi aj naše rodáčky – sr. Benjamína, sr. Kolumbana, sr. Tadea, aj najmladšia sr. Mária Magdaléna. Neprišli iba tak, na obyčajnú návštevu.  Sestričky nám priniesli do našej farnosti, do nášho farského kostola, relikviár s relikviami bl. sr. Zdenky, prvej blahoslavenej Slovenky.

Program začal v sobotu o18:00 ružencom s meditáciami  bl. sr. Zdenky. Počas soboty a nedele cez videoprojekciu a pásmom slova  a piesní nám priblížili aspoň čiastočný obraz o  jej vysokom duchovnom profile.

Okrem relikvií sv. Kríža, máme už v našej farnosti aj relikvie bl. sr. Zdenky. Nech táto blahoslavená aj nám pomáha dosahovať ideál svätosti, po ktorom sama  túžila do konca svojho života. Nedovoľme, aby  relikviáre boli iba ozdobou našich kostolov, ale aby sme sa aj prostredníctvom nich dokázali viac priblížiť k Bohu.

Pán Boh zaplať sestričkám, duchovným otcom, ale aj všetkým, ktorí pomohli pri príprave tejto slávnosti!

V prvom rade by sme sa chceli všetkým srdečne poďakovať za privítanie v Jarovnickej farnosti. Obzvlášť sa chceme poďakovať za svätú omšu, ktorou sme mohli spoločne prežívať prítomnosť Ježiša Krista v našich životoch a práve ňou tak začať naše pôsobenie medzi Vami.

Dovoľte nám, aby sme Vám v nasledujúcich riadkoch aspoň v krátkosti predstavili spiritualitu našej kongregácie a našu zakladateľku.

Naša zakladateľka, Mária Wardová (r. 1585 – 1645) bola nezlomná, pevná, pravdivá a cieľavedomá žena, ktorá sa narodila na prelome 16. a 17. storočia, v čase prenasledovania Katolíckej cirkvi v Anglicku. Pochádzala zo starej vidieckej šľachtickej rodiny, ktorá v ťažkých časoch prenasledovania zostala verná katolíckej viere. Svedectvo a vernosť rodiny bolo pre Máriu základom jej pevnej viery. Pre vieru u nej nebola nijaká obeť priveľkou, či šlo o službu, majetok, osobnú slobodu alebo o život.

Mária chcela prežiť svoj život čo najlepšie. V modlitbe hľadala, čo si Boh pre ňu pripravil a po dlhom hľadaní sa rozhodla úplne zasvätiť svoj život Bohu. Preto opustila svoju vlasť a  na pevnine (v katolíckom Flámsku) vstúpila do najprísnejšieho kláštora. Ale Boh jej ukázal inú cestu. Vo veku 26 rokov sa Mária vo vnútornom zážitku dozvedela, že má opustiť kontemplatívny kláštor a zriadiť ženskú spoločnosť podľa spôsobu života jezuitov. Nebola to jednoduchá úloha, pretože v tom čase boli zasvätené ženy iba v uzatvorených kláštoroch a venovali sa kontemplatívnemu spôsobu života. Mária Wardová spolu s niekoľkými spoločníčkami začala novú formu rehoľného života. Cieľom novej spoločnosti bola služba viere priamo medzi ľuďmi, najmä prostredníctvom výchovy dievčat (školy pre dievčatá, internáty, vyučovanie rôznych predmetov na školách a univerzitách), ale aj cez pastoráciu (duchovné cvičenia a doprevádzanie, príprava k sviatostiam a pod.) a pomoc v sociálnej a charitatívnej oblasti (služba chudobným, starým a chorým, služba na misiách a pod.). Myslela v prvom rade na rozširovanie viery a pomoc ľuďom v kresťanskom živote. Nemala v úmysle založiť celosvetový inštitút, akým sme dnes. Blahoslavený Ján Pavol II. o nej povedal: „Ako mnohí iní vzorní a svätí kresťania minulosti i Mária Wardová prekročila úzke hranice svojho vlastného národa a rozvinula plodné účinkovanie aj v iných kultúrach a jazykoch, kde sa mohlo neúnavne sprostredkovať Kristovo posolstvo.“ Sestry Congregatio Jesu (podľa svojej zakladateľky ľudovo nazývané „anglické panny“) dnes pôsobia v mnohých krajinách, na všetkých kontinentoch sveta, okrem Austrálie (Kórea, India, Stredná a Južná Amerika, Izrael, Afrika, Čína, Európa, Rusko).

Mária Wardová prišla spolu s prvými sestrami aj na územie dnešného Slovenska a to ešte v roku 1628 na pozvanie ostrihomského arcibiskupa Pazmánya, kde v Bratislave založila školu pre dievčatá. Dejiny sestier CJ na Slovensku pokračovali ďalej pozvaním košického biskupa, Dr. Konštantína Schustera, ktorý v r. 1882 pozval sestry do Prešova, kde založili dievčenskú školu a internát. Od vtedy sestry Congregatio Jesu pôsobili a pôsobia na Slovensku v mnohých mestách a dedinách, a to v rôznych službách v pastorácii, školách, zdravotníctve a v sociálnej a charitatívnej činnosti (Bratislava, Skalica, Považská Bystrica, Banská Bystrica, Zborov, Bardejov, Prešov, Košice, Stará Ľubovňa, Ružomberok, Lučenec a od 1.9. 2011 aj v Jarovniciach). Okrem toho pôsobia slovenské sestry CJ aj v Čechách, v Nemecku, v Taliansku, v Jeruzaleme, na Ukrajine a v Rusku.

Veríme, že Boh bude sprevádzať naše kroky a náš úmysel slúžiť Jemu a Vám najlepšie ako vieme. Modlíme sa za Vás a prosíme, aby ste sa modlili aj Vy za nás. Spoločne nás spája viera, Kristus a modlitba. Nech nás teda Panna Mária vezme všetkých pod svoj ochranný plášť! A v duchu našej zakladateľky, ktorá vždy hovorievala, aby sme sa neuspokojili ničím, čo je menej ako Boh, Vám všetkým vyprosujeme, aby sa On stal stredom a zmyslom Vášho života a aby Vás všetkých požehnával.

Sestry Congregatio Jesu – sr. Xaveria, sr. Silvia  a sr. Ráchel

Ahoj svet, ponúkam Vám pohľad do života farnosti Sv. Antona Pustovníka v Jarovniciach. Dúfam, že tu nájdete užitočné informácie o ľuďoch a aktivitách v našej farnosti. Keďže  som ešte len na začiatku svojej existencie, prosím o trpezlivosť s nedostatkami. V najbližších dňoch budú postupne dopĺňané jednotlivé články, fotografie a info... Vaša web stránka