Matka kňaza
„Každý človek, ktorý robí druhých šťastnými,
je ako záhradník, ktorý sa stará o to,
aby ich duša rozkvitala.“
Svätá omša skončila. Ľudia pomaly vychádzali z kostola. V lavici ešte ostala sedieť asi deväťdesiatročná babka. Čakala, až sa uvoľní loď, aby mohla pomaly vyjsť aj ona. Nohy jej už neslúžili ako za mladi, preto nechcela nikoho zdržiavať. Medzi vychádzajúcimi bola matka kňaza, ktorý práve odišiel od oltára. Zbadala starkú, usmiala sa na ňu a prihovorila sa jej niekoľkými slovami.
Nevedela, čo tým spôsobila! Pre starkú, zbožnú, jednoduchú ženu to bolo ako liek na jej ubolené telo i dušu. Tých pár slov jej dalo viac ako keby bola získala všetko bohatstvo sveta. Jej duša rozkvitla. Cestou z kostola každému, koho stretla, rozprávala, ako sa jej prihovorila matka kňaza.
Možno sa nám to zdá divné, pousmejeme sa nad tým. Dnes už sa nenosí úcta k nikomu a ničomu. Stratila sa niekde v dnešnej modernej dobe.
Mávame reťaze modlitieb a pôstu za kňazov, aj teraz jedna skončila. Koľkí z nás sa do nej zapojili? Aký máme vzťah ku kňazom, k matke kňaza? Aký máme vzťah k sebe navzájom?
